Menší popis:

Takže, túto webovú prezentáciu som si vytvorila z 3 dôvodov.

1. Myslím si, že to je fajn.

2. Nudím sa.

3. Furt ma s tým otravuje moja staršia sestra a už mi to lezie dosť na nervy.

Nuž, myslím, že by ste o mne mohli niečo vedieť. Mám 13 rokov, bývam v Dolnom Kubíne a milujem zvieratá a knihy. Moje meno Vám síce nepoviem, ale tu sa budem označovať ako Crakey Monzy. Chcela by som vám odporučiť jednu hru. Volá sa Howrse a je to super! Na svoje si prídu hlavne tí, ktorí majú radi kone. V tej hre sa volám MARUSIA. 

Ďakujem, že ste si to prečítali. :-D

_____________________________________________________________________________________________________

I LOVE EVERY ANIMAL!!!

.................... a je mi jedno, či je to mravec, potkan, pes, lev, žralok, alebo veľryba. A myslite si, čo chcete, ale každé zviera má právo žiť! Ale to, nás, ľudí netrápi, všakže!

 

3-roky = mama, ľúbim ťa

10-rokov = áno, áno mama

16-rokov = omg prečo zasa vyrušuje

18-rokov = chcem odísť z tohto domu

25-rokov = mama, mala si pravdu...

30-rokov = chcem ísť naspäť k mame

50-rokov = mama je preč...

70-rokov = všetko by som dal/a za to, mamu vidieť (zdravú a živú)

Každý má len jednu mamu, keď ju ľúbiš, daj si toto do profilu.

Veľmi smutný príbeh z úst jedného psíka :

Keď som mal 6 týždňov, kúpili ste si ma. Veľa som sa hral s deťmi a bol som s vami veľmi šťastný. No ako som rástol, rástli so mnou aj starosti o mňa a môj apetít. Deti sa so mnou už nechceli hrať a keď som pribehol a čakal pohladenie tak ma odohnali a mnohokrát do mňa aj kopli. Jedno krásne ráno ste ma posadili do auta. Ja som bol taký šťastný. Konečne, po dlhých mesiacoch vidím aj niečo iné, ako našu záhradu. Zastali sme na krajnici diaľnice a odhodili ste moju obľúbenú loptičku. Utekal som za ňou, no keď som sa vrátil, vy ste tam už neboli. Bezradne som behal medzi autami s loptičkou v ústach. Vodiči na mňa trúbili a našli sa aj takí, ktorí zrýchlili keď ma zbadali. Chcel som vybehnúť na kraj cesty, lebo som sa veľmi bál. Zrazu som pocítil silný náraz v boku a viac som sa nemohol postaviť. Z posledných síl som sa doplazil na kraj cesty. Pokúšal som sa ísť za vami, ale nedokázal som to. Okolo mňa bola samá krv. Bola tma, bál som sa a bola mi zima. Loptičku som ešte stále držal v ústach, bol som si istý, že sa pre mňa vrátite. Márne som štekal, zavýjal, nikto sa pri mne nezastavil. Po dlhých hodinách pri mne zastavilo auto, vybehol z neho jeden muž a nehľadiac na krv a blato ma uložil do svojho auta. Keď zastavil, nejaký muž v bielom plášti sa k nám rozbehol. Iba pokrútil hlavou. Môj nový pán, ktorý ma poznal asi iba 15 minút ma objal a veľmi plakal. Vtedy som pustil loptičku, aby som mu oblízal ruku a vyjadril tým svoje "ĎAKUJEM". Potom som zaspal a naposledy som počul ako môj nový pán plače. Už sa nebojím, nič ma nebolí a nie je mi zima. "Zomrel som". Možno keby som nerozhrýzol topánky a nejedol tak veľa, možno by som mohol ešte žiť.

Len pre informáciu, nasledujúci text nie je skopírovaný ani nič podobné. Vyšiel z mojej hlavy a hlavne z môjho srdca.

Neviem ako mám začať, takže nečakajte žiadny úvod ani nič podobné. Prejdem rovno na vec. Viete, nenávidím ľudí, ktorí vravia, že zvieratá sú sprosté, len pre to, že nevedia písať, čítať a hovoriť. Ako keby mohli za to, že nemajú dostatočne vyvinutý mozog na to, aby takéto veci dokázali. A navyše tá posledná vec je hovadina. Každé zviera vie rozprávať, len my im nerozumieme. Za to, že nevyslovujú slabiky a slová ako my, neznamená, že nerozprávajú. My sa vychvaľujeme, že máme neviem aké úžasné mozgy, ale to je nám na h*vno, keď ich nevieme využívať. Možno zvieratá nedokážu to čo my, ale sú oveľa inteligentnejšie. Videli ste niekedy nejaké zviera, ako znečisťuje prírodu? Videli ste niekedy nejaké zviera, ako odsudzuje druhé len preto, lebo sú iné? Nájdite mi jedno také zviera a osobne vám zablahoželám. A vopred upozorňujem, že to, že zviera s*re do prírody, neznamená, že ju znečisťuje. My takisto s*reme a čo myslíte, kam to ide? My znečisťujeme prírodu len preto, že chceme byť neviemaký štýloví a nasprejujeme si celé telo a dobre, že nie to sprejujeme všade inde, len nie na seba, čiže to ide do ovzdušia. My sa posmievame druhým, že sú iní, pritom môžu byť oveľa lepší, než my. Nevážime si prírodu a ničíme ju, pritom bez nej by sme tu neboli. Zvieratá nie. Oni si ju vážia. Hlavne že my, ľudia, sme tí najlepší v živočíšnej ríši. Zvieratá nám nič neurobili, ale my prišliapneme mravca, len tak, pre zábavu. Pritom aj mravce sú živé tvory a zaslúžia si žiť. Samozrejme, že takto hnusne sa správame aj k iným zvieratám. Toto som uviedla ako príklad. Možno so mnou nesúhlasíte, ale je to tak. My ľudia sme hnusní a sprostí. Keby sme s tým aspoň chceli niečo urobiť, ale najhoršie je to, že my sme s tým spokojní. A to je úbohé. Možno si o mne práve teraz myslíte, že som sprostá, a že všetko čo som tu teraz napísala je blbosť, ale to mňa netrápi. Ak ste ani teraz nepochopili, že ľudia sú hnusní b*stardi, tak to už nebudete chápať nikdy. Ja som to tu len chcela napísať. Samozrejme, že som nenapísala všetko, a že je oveľa viac vecí, ktoré by som tu chcela napísať, ale už sa mi to vážne nechce, lebo keď toto píšem, tak mi je zle a do plaču. A nie som úbohá, len nechápem tento svet. A viete čo? Radšej to ani nechcem pochopiť, lebo sa bojím, že by som sa zbláznila. A to vážne nepotrebujem.

P.S.: Ja osobne nie som za to, že odpadky máme hádzať do koša a nie na zem. Ako keby to nebolo jedno, veď to aj tak napokon skončí v prírode!

(Aj tak si nemyslím, že je vás veľa, čo ste si to prečítali celé! A ak si to práve ty všetko prečítal, tak ti ďakujem. A ak nie, tak mi je to aj tak jedno! Aj tak sa tento svet nedá zmeniť nejakým textom od nejakej baby.)

Aj mucha má život!:

Volám sa Filoména a som mucha. Ako ešte malinká muška som žila s mamou a otcom v jednej dierke v nejakom starom múre. Bolo mi tam veľmi dobre. Vždy som chcela vyletieť von a pozrieť sa ako to tam vyzerá. Ten svetlý otvor ma veľmi lákal. Najviac sa mi páčilo ako v jednom čase stmavol, až bol úplne čierny. Vtedy som vedela, že mám ísť spať. A keď sa znovu zosvetľoval, tak som sa vždy zobudila. Mama s otcom tam každý deň zmizli a po dlhšej chvíli sa znovu objavili s nejakými omrvinkami pre mňa. Aj ja som tam chcela ísť, ale mama mi to zakázala. Vraj je to tam nebezpečné. Neverila som tomu, veď také krásne svetlé miesto nemôže byť nebezpečné. Ale mamu som poslúchla. Pekne som vždy bola v tieni a pozerala som sa, ako sa tam moji rodičia strácajú a znovu zjavujú. No jedného dňa odtiaľ prišla len mama. Otec s ňou nebol. Opýtala som sa jej, prečo prišla sama, a mama sa rozplakala. Pomedzi slzy mi povedala, že ocka niekto zabil. Zľakla som sa a opýtala som sa jej, kto to bol. Mama len pokrútila hlavou a povedala: ,, Človek." Zhíkla som. Z rozprávania rodičov som vedela, že ľudia zabili už mnoho ich známych. Odvtedy som už žila len s mamou. Zakaždým, keď odišla som tŕpla, či sa vráti. Nechcela som, aby skončila ako ocko. Našťastie sa vždy znovu objavila. Keď som už bola väčšia, prehovorila som mamu, aby som s ňou mohla ísť aj ja. Mama mi to najskôr nechcela dovoliť, ale nakoniec súhlasila a tak som odišla s ňou. Keď som vyletela, cítila som sa úžasne. Doteraz som lietala iba po našom malom byte. No toto bolo iné. Bolo to oveľa lepšie. Mama mi poukazovala mnoho vecí a potom mi povedala, že musíme nájsť otvorené okno, aby sme doňho vleteli. Netrvalo dlho a našli sme jedno. Vleteli sme dnu a ja som zhíkla. Všetko tam bolo veľké a pekne to tam voňalo. Držala som sa tesne pri mame. Našli sme niečo, čo voňalo tak krásne, že som tomu ani neverila. Sadli sme si na to a začali sme jesť. Bolo to to také chutné. Keď sme dojedli, rozhodli sme sa vrátiť domov. Keď v tom do miestnosti vošlo niečo obrovské. ,, Človek!" zvrieskla mama a zakričala na mňa: ,, Rýchlo! Von!" Letela som najrýchlejšie ako som mohla. Už sme boli tesne pred oknom, keď vtom ho ten človek zavrel. Vystrašene som sa pozrela na mamu. Zakričala: ,, Musíme nájsť iný východ!" Leteli sme veľmi rýchlo, no nikde inde otvorené okno nebolo. Unavené sme si sadli na nejakú poličku. Zhlboka som dýchala a usilovala som sa vymyslieť, čo urobíme, keď vtom tesne pri mne niečo silno plesklo. Preľakla som sa a vzlietla som do vzduchu. Pozrela som sa na miesto, kde som ešte pred chvíľou sedela a uvidela som niečo veľké a strašné. Mama bola blízko mňa a potichu povedala: ,, Volajú to mucholapka. To ono zabilo tvojho otca." Zjojkla som. Vystrašene som si sadla na niečo tvrdé. Poobzerala som sa dookola a hľadala som mamu. Sedela na stene neďaľeko mňa. No vtom som uvidela niečo strašné. Tá mucholapka pľasla presne na miesto, kde mama sedela. Keď sa od steny tá vec odlepila, videla som, ako moja mama padala na zem. Nehybne tam ležala a ja som vedela, že je mŕtva. Človek ju zdvihol a hodil do nejakej veľkej nádoby v rohu izby. Nemohla som sa nadýchnuť, ani pohnúť. Videla som ako sa ten chlap približuje ku mne a vedela som, že ma čaká rovnaký osud. Už bol takmer pri mne, no ja som neuletela. Nemalo to cenu. Skôr, či neskôr by ma chytil a mne to už bolo jedno. Nemala som otca, nemala som mamu, nemala som nikoho. Bola som stratená. Posledné, čo som videla, bola zľomyselná tvár môjho vraha. A potom už bolo po všetkom. Skončila som ako moji rodičia. Umrela som. A to len preto, že som mucha.

(Toto som napísala tiež ja a nekopírovala som to.)

.

.

.

.

.

KONIEC